Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora

www.sppk.sk

VITAJTE NA STRÁNKACH SPPK!

Pravidelne nové informácie.

Odber správ e-mailom
alebo cez kanál RSS

››› Viac informácií

SPPKSPPK
Správy z EFSA

Limity dnešného systému garantovania bezpečnosti potravín

Limity dnešného systému garantovania bezpečnosti potravín

RNDr. Igor Šarmír, PhD, SPPK

 

(tento príspevok bol podkladom pre vystúpenie autora na medzinárodnej konferencii v Tatranskej Lomnici 22.10.2013)

 

Úvod

            Bezpečnosť potravín je relatívne nový koncept, ktorý sa postupne oddelil od konceptu kvality a dnes je na akosti potravín úplne nezávislý. Napríklad Európsky úrad pred bezpečnosť potravín (EFSA) sa kvalitou zjavne nezaoberá. Je ale na zváženie, do akej miery je správne radikálne oddeľovať kvalitu a bezpečnosť. Napriek skutočnosti, že bezpečnosť potravín poukazuje iba na ich zdravotnú nezávadnosť a kvalita hovorí o nadstavbe a pridanej hodnote senzorického alebo výživového charakteru, majú oba koncepty mnoho spoločného. Dá sa to vyjadriť napríklad tak, že "nie všetky bezpečné potraviny sú kvalitné, ale dlhodobá konzumácia nekvalitných potravín, posúdených ako bezpečné, môže byť riziková". [1]

            Bezpečnosť potravín patrí medzi základné požiadavky civilizovanej spoločnosti a zdá sa, že jej je z inštitucionálneho hľadiska venovaná primeranú pozornosť. Je dokonca nepochybné, že riadenie bakteriálnych rizík je v krajinách EÚ na vysokej úrovni a dá sa považovať za zvládnuté. K bakteriálnym rizikám sa ale v 20. storočí pridali i riziká chemické a tu už je situácia podstatne zložitejšia. Chémia je na jednej strane jedným z prvkov, ktoré pomáhajú riešiť bakteriálne riziká, ale na druhej strane sa vo veľkom využíva v agropotravinárstve z čisto ekonomických dôvodov a preto nie je jednoduché ju mať pod kontrolou v systéme ktorého podstatným prvkom je trhová ekonomika a najvyššou normou „nefalšovaná“ konkurencia [2] . Dá sa dokonca povedať, že systém hodnotenia a riadenia chemických rizík má viacero veľmi problematických aspektov, ktoré vážne spochybňujú zdravotnú nezávadnosť mnohých produktov oficiálne posúdených ako bezpečné.

 

Prítomnosť molekúl syntetickej chémie v životnom prostredí

Za posledných asi 60 rokov bolo do životného prostredia uvoľnených asi 100 tisíc nových molekúl, produktov syntetickej chémie, z čoho veľké množstvo prichádza do kontaktu s potravinami a sú v nich priamo obsiahnuté.  Pritom iba malá časť z nich je viac alebo menej seriózne posúdených z pohľadu možných zdravotných rizík. Napríklad z pomedzi obrovského, vyššie uvedeného množstva nových chemických produktov bolo z pohľadu ich kancerogénneho potenciálu testovaných iba 2 až 3 tisíc a komplexne bolo posúdených iba 935. [3] Trochu z iného pohľadu, podľa prof. Andreasa Konterkampa z londýnskej univerzity sa odhaduje, že na európskom trhu je dnes medzi 30 000 až 50 000 chemických produktov z pomedzi ktorých bolo testovaných iba jedno percento. [4] Je potom úplne oprávnené pýtať sa, či a do akej miery existuje súvislosť medzi vystavením ľudských jedincov týmto chemickým látkam na jednej strane a obrovským nárastom počtu prípadov rakoviny, neurologicko-degeneratívnych ochorení, neplodnosti, cukrovky alebo obezity na druhej strane, ku ktorému došlo v hospodársky rozvinutých krajinách do takej miery, že Svetová zdravotnícka organizácia (WTO) hovorí o epidémii.

___________________________________________________

[1] Miroslav Koberna, Česká potravinárska komora, vystúpenie na medzinárodnej konferencii vo Vysokých Tatrách, 5.-7.11. 2008

[2] Referenciou „nefalšovanej“ konkurencie je „zdravé konkurenčné prostredie“, ktoré by sa v prvom rade malo vyznačovať absenciou protekcionistických opatrení pred „voľným pohybom tovaru“ a potom i minimálnou mierou regulácie (životné prostredie, ľudské zdravie, pracovné právo...) záväznej pre ekonomických operátorov. Na druhej strane, zásadoví ochrancovia zdravého konkurenčného prostredia spomedzi liberálov nevidia žiaden problém v existencii novovzniknutých reálnych dominantných postavení (drvivá väčšina dnešných nadnárodných korporácií).

[3] Informácia Medzinárodného centra pre výskum rakoviny (CIRC) uvedená v „Notre poison quotidien“, str, 188

[4] Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str. 417

 

Systémové riziko dnešného posudzovania bezpečnosti potravín

Systémovým rizikom dnešného hodnotenia bezpečnosti potravín z pohľadu obsahu rezíduí produktov syntetickej chémie je skutočnosť, že ho má plne v rukách súkromný sektor t.j. agrochemické, potravinárske a biotechnologické firmy, ktorých primárny záujem je dosiahnuť, aby sa predmetné produkty mohli čo najskôr začať predávať na trhu: referenčné štúdie k posudzovaniu nových produktov dávajú robiť samotní výrobcovia, spravidla nebývajú publikované vo vedeckých časopisoch, brutto dáta z týchto štúdií nielenže nie sú dané vedeckej komunite na kontraexpertízu pretože sa na ne vzťahuje „obchodné tajomstvo“, ale kompetentné inštitúcie ich od výrobcov ani nežiadajú a rozhodujú sa iba na základe poskytnutých abstraktov dát [5] , mnoho členov vedeckých panelov kompetentných orgánov (vrátane EFSA) sú v konflikte záujmov, rokovania týchto panelov sú úplne netransparentné (prebiehajú za zatvorenými dverami) atď. Okrem toho, nadnárodné spoločnosti majú v réžii i vedecký výskum. Veľký obrat v tomto smere nastal v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď došlo k skutočnej privatizácii výskumu vo vyspelých krajinách. Pre porovnanie, kým „operácia Manhattan“ (vývoj atómovej bomby v USA) prebehla plne v réžii štátu, rozvoj biotechnológií a vytvorenie geneticky modifikovaných plodín už boli zabezpečené zo súkromných zdrojov. Dokonca i univerzitný výskum je už do značnej miery „sprivatizovaný“ pretože z dôvodu znižujúcich sa príspevkov od štátu šéfovia univerzít nabádajú vedeckých pracovníkov, aby hľadali „externé zdroje“. Dôsledky tohto vývoja sú ďalekosiahle a nedá sa povedať, že sú pre väčšinu občanov priaznivé: štátom financovaný a koordinovaný výskum dával verejnosti určité garancie nezávislosti a objektívnosti a to je aspekt, ktorý sa v prípade súkromného výskumu stráca. Hlavným cieľom výskumu realizovaného nadnárodnými spoločnosťami nie je získanie nových vedomostí, ale vytvorenie nových produktov, ktoré sa môžu presadiť na trhu. Tým to ale nekončí. Nové produkty musia byť vytvorené a uvedené na trh skôr ako to urobí konkurencia. A tento aspekt robí súkromný výskum rizikovým i z pohľadu bezpečnosti potravín. Namiesto toho, aby sa s uvedením na trh čakalo kým sa nenadobudne rozumná miera istoty, že výrobok nie je rizikový, hľadajú sa kompromisy v štýle hypotetického porovnania prínosov a rizík [6] a potom sa stáva, že trh je zaplavený komerčnými aplikáciami nejakého vedeckého poznatku omnoho skôr ako dá základný výskum primeranú odpoveď na viaceré dôležité otázky, ktoré s predmetným objavom súvisia. Toto je konkrétne prípad GMO.

________________________________________________________

[5] Wendy Wagner & Thomas McGarity, „Regulatory reinforcement of journal conflict of interest disclosures: how could disclosures of interest work better in medicine, epidemiology and public health?“, Journal of Epidemiology and Community Health, vol. 6, 2009, p. 606-607, citované v „Notre poison quotidien“ str. 178

[6] Je typické, že z prínosov profitujú najmä výrobcovia zatiaľ čo riziká znášajú spotrebitelia...

 

S privatizáciu výskumu sa do značnej miery zmenil i profil vedeckých pracovníkov, ktorí sa tak viac-menej stávajú i podnikateľmi. V tejto novej konštelácií, keď ciele vedeckej činnosti sú stále viac lukratívneho charakteru, dochádza často k väčšiemu či menšiemu odkloneniu od hlavného zmyslu vedy, ktorým je hľadanie pravdy. Toto môže ísť od zdanlivo nevinných kompromisov (zjednodušený kariérny postup, spolufinancovanie výskumných projektov a konferencií, štipendiá doktorandov a pod.) až po vyložené prostituovanie vedy, škála je skutočne široká. Vo väčšine prípadov ostávajú tieto skutočnosti utajené a verejnosť sa o nich nikdy nedozvie. Napriek tomu je pomerne dlhý i zoznam známych vedeckých osobností, ktoré sa zapredali priemyslu a pod pláštikom svojho mena obhajovali i produkty nebezpečné pre ľudské zdravie (o čom nepochybne i vedeli). Medzi najznámejších patril sir Richard Doll, britský onkológ a profesor v Oxforde, ktorý sa tešil vysokému morálnemu kreditu nakoľko vytrvalo poukazoval na spojenie medzi fajčením a rakovinou pľúc a neváhal sa takto postaviť mocnému tabakovému priemyslu. Až po jeho smrti v roku 2005 [7] sa zistilo, že v osemdesiatych rokoch minulého storočia bol na výplatnej listine Monsanta a počas jedného roku dokonca inkasoval 1600 $ denne. Ako protislužbu, obhajoval neškodnosť tzv. oranžového prášku vyrábaného Monsantom, defoliantu ktorý vo veľkom používala americká armáda vo Vietname. [8] Oranžový prášok obsahoval dioxín a bol zložený z dvoch, dnes už zakázaných herbicídov a mal katastrofálny dopad nielen na zdravotný stav Vietnamcov, ale i amerických vojnových veteránov. Richard Doll tak isto dostával honoráre od spoločností Dow Chemical a Imperial Chemical Industries za to, že vo svojich prácach minimalizoval vplyv PVC na vznik rakoviny. Prof. Gilles-Éric Séralini, známy molekulárny biológ, ktorý vytrvalo poukazuje na nedostatky dnešného systému hodnotenia bezpečnosti potravín, rozpráva vo svojej knihe „Tous cobayes“o tom, ako sa i jeho pokúsili kúpiť. [9] Bolo mu ponúknutých 2000 eúr na hodinu, financovanie výskumných činností, konferencií a pod., ale ako protihodnota sa od neho žiadalo, aby sa na verejnosti o viacerých chúlostivých otázkach nevyjadroval. Prof. Séralini si v tejto súvislosti spomenul na viacerých svojich kolegov, ktorí v minulosti podozrivo rýchlo a prekvapujúco zmenili svoj pôvodne kritický názor, pretože pravdepodobne dostali podobnú „ponuku“.

            Karikatúrnym príkladom tendenčnosti vo vedeckom bádaní sú často diametrálne odlišné výsledky vedeckého výskumu v závislosti od zdroja financovania. Do očí bijúce je to v prípade aspartamu a bisphenolu A o ktorých bude reč nižšie. Kým podľa všetkých výskumných prác financovaných priemyslom bol aspartam bezpečný, záverom 85 z 92 štúdií financovaných z iných zdrojov bolo, že konzumácia spôsobuje jeden alebo viacero zdravotných problémov. Sedem zostávajúcich nezávislých štúdií bolo financovaných zo strany FDA v čase, keď už bolo toto sladidlo zo strany tejto inštitúcie posúdené ako bezpečné.

          Podobné je to i v prípade Bisphenolu A. Kým 90% štúdií (94 zo 115) financovaných z verejných zdrojov preukázali významný negatívny vplyv veľmi nízkych dávok tejto chemickej látky na ľudské zdravie, žiadna zo štúdií sponzorizovaných priemyslom to nepotvrdila! [10]

__________________________________________________________________________

[7] V decembri 2006 britský denník The Guardian odhalil, že spolupráca medzi Richardom Dollom a Monsantom trvala 20 rokov, od 1970 do 1990.

[8] Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str. 204-219

[9] Gilles-Éric Séralini, „Tous Cobayes“, Flammarion 2013, str. 182-185

[10] Frederick vom Saal & Claude Hughes, “An extensive new literature concerning low-dose effects of bisphenol A shows the need for a new risk assessment”, Environmental Health Perspectives, vol. 113, august 2005. P. 926-933

 

            Hlavným zámerom chemického priemyslu, jeho lobistických organizácií a poplatných vedeckých pracovníkov je spochybniť, prípadne minimalizovať, spojenie medzi produktmi syntetickej chémie v životnom prostredí (a v potravinách) na jednej strane a medzi epidémiou civilizačných chorôb, na prvom mieste rakoviny, na strane druhej. [11] Hlavnou príčinou rastu prípadov rakoviny je podľa nich individuálne správanie typu fajčenia a alkoholizmu.

 

Metodické riziká

Proporcionalita toxicity a množstva a denná akceptovateľná dávka (DAD)

Dnešná toxikológia a tým pádom i posudzovanie bezpečnosti potravín sú založené na princípe, ktorý naformuloval významný lekár a alchymista 15. storočia nazývaný Paracelse [12] . Podľa neho „všetko je jed a nič nie je jed. O toxicite nejakej látky rozhoduje iba jej množstvo“. Z pohľadu dnešnej toxikológie potom stačí stanoviť množstvo, ktorého denná konzumácia sa dá považovať za neškodnú a v tomto množstve je príslušná potravina „bezpečná“. V praxi to funguje tak, že sa experimentmi na laboratórnych zvieratách zistí množstvo, ktorého konzumácia je „bez pozorovaného účinku“. Vzhľadom na existujúce odlišnosti medzi organizmom človeka a laboratórnych zvierat sa potom toto množstvo vydelí „faktorom opatrnosti“, najčastejšie hodnotou sto alebo tisíc (v závislosti od substancie) a dostaneme tzv. „dennú akceptovateľnú dávku“ (DAD), ktorej každodenná konzumácia je považovaná za „bezpečnú“. Je to zdanlivo jednoduché a vyzerá to i dôveryhodne, ale v skutočnosti sú s celým systémom spojených viacero vážnych otázok. Jednou z nich je napríklad to, že „faktor opatrnosti“ je hodnota vyložene paušálna a jej stanovenie nemá s vedou nič spoločné. Na druhej strane je dnes celý tzv. Paracelseho princíp proporcionality množstva a toxicity vážne spochybnený, pretože rôzne chemické látky vážne narušujú endokrinný systém najmä detí a vyvíjajúceho sa ľudského plodu v množstvách hlboko pod DAD. O tom ale nižšie v časti venovanej endokrinným disruptorom.

Otázky spojené s riadením rizika v súvislosti s DAD

To ale zďaleka nie je všetko. DAD nejakej toxickej látky, napr. pesticídu, teda znamená jeho maximálne množstvo, ktoré môžu spotrebitelia každodenne a počas celého života konzumovať bez toho, aby ochoreli. Bez ohľadu na možné narušenie endokrinného systému spočíva problém v tom, že tento pesticíd sa môže používať na ošetrovanie veľkého množstva ovocí, zelenín alebo obilnín. Je to najmä prípad chlórpyriphos-metylu, insekticídu používaného na ošetrovanie citrusov, všemožných druhov orechov a ovocia. Otázka, ktorá sa nastoľuje pri riadení rizika je teda nasledovná: ako zabrániť, aby spotrebiteľ presiahol DAD chlórpyriphos-metylu, keď má vo zvyku konzumovať bez hlbšieho uvažovania viaceré z potravín ošetrovaných týmto pesticídom? [13]  Problém je ale podstatne prozaickejší: je vôbec priemerný spotrebiteľ adekvátne informovaný o tom, že bežné, vyššie uvedené potraviny, obsahujú rezíduá pesticídov pre ktoré je stanovená DAD a preto by ich mal konzumovať iba obmedzené množstvo? A vie vôbec o tom, že nejaká DAD látky obsiahnutej v potravinách sa vôbec stanovuje, aby to aspoň teoreticky mohol sledovať?

Nezohľadňovanie synergického a kumulačného efektu

            Ďalším obrovským problémom riadenia rizika v súvislosti s bezpečnosťou potravín je skutočnosť, že jednotlivé produkty chemickej syntézy sa posudzujú iba individuálne a stanovená DAD nezohľadňuje možnosť ich nevylúčenia z organizmu. Pritom mnohé chemikálie majú tendenciu hromadiť sa najmä v tukovom tkanive a množstvo, ktorému potom musí organizmus čeliť je potom mnohonásobne väčšie ako DAD. Ide napríklad o lindan, chlóroorganický insekticíd komercializovaný od roku 1938. Je to silná neurotoxická látka, ktorá bola definitívne zakázaná v Európe v roku 2006, hoci už v roku 1987 ju CIRC zaradil medzi možné kancerogény pre ľudí. Okrem možnosti kumulácie v organizme sa ľudský organizmus musí reálne vysporiadať nie s individuálnou chemickou molekulou, ktorá je predmetom hodnotenia, ale s veľkých množstvom produktov syntetickej chémie obsiahnutých v ovzduší, vo vode alebo v potravinách. Napríklad od roku 2000 sleduje CDC [14] v Atlante tzv. chemické zaťaženie organizmu (The chemical body burden), kde je snaha nájsť v krvi alebo v moči určité chemické molekuly u 2400 testovaných dobrovoľníkov. Posledná správa je z roku 2009 [15] a podľa nej sa 212 hľadaných molekúl našlo prakticky u všetkých testovaných osôb! Najviac prítomný bol bisphenol A, ale i veľké množstvo pesticídov alebo ich metabolitov. Je skutočnosťou, že orgány zodpovedné za bezpečnosť potravín (EFSA, FDA) nesledujú ani kumulačný a ani synergický účinok produktov syntetickej chémie, ktorým je vystavený ľudský organizmus. I v oblasti výskumu je takýchto laboratórií veľmi málo. Jedným z nich je Dánsky inštitút pre potravinársky a veterinárny výskum v Soborgu na predmestí Kodane a druhým je Toxikologické centrum londýnskej univerzity. Dánska toxikologička Ulla Haas dospela so svojím tímom k poznatku, že kým individuálny pozorovaný účinok troch posudzovaných chemických molekúl na zdravotný stav zárodkov testovaných potkanov bol nulový, v prípade koktailu z tých istých molekúl sa u 60% zárodkov posudzovaných zvierat zistili vážne problémy. V prípade zmesí chemických produktov platí teda úplne nová matematická logika podľa ktorej 0 + 0 + 0 sa môže rovnať 60. Synergia teda až zdesaťnásobuje negatívny účinok. [16] K podobným výsledkom dospel i prof. Konterkamp, ktorého tím skúmal synergický účinok syntetických hormónov na líniách buniek, teda in vitro a nie in vivo ako to robila Ulla Hass. Výsledky potvrdili to čo bolo pozorované na potkanoch: (prof. Konterkamp) „účinok environmentálnych estrogénov sa zdesaťnásobuje ak vytvárajú zmes a navyše ešte interagujú s prirodzenými estrogénmi. Veľa sa dnes hovorí o chemickej záťaži ľudského tela, ale bolo by veľmi zaujímavé merať celkovú hormonálnu záťaž žien, čo by malo byť dobrý indikátor pre riziko rakoviny prsníkov...“. [17]

___________________________________________________

[11] Významnou referenciou vyzdvihovanou priemyslom je Richard Doll & Richard Peto, “The cause of the cancer: quantitative estimates of avoidable risks of cancer in the United States today”, The Journal of the national Cancer institute, vol. 66, no 6, June 1981, p. 1191-1308

[12] Vlastným menom Philippus Theophrastus Aureolus Bombastus von Hohenheim, 1493-1541

[13] Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str. 262

[14] Center for Disease Control

[15] DEPARTMENT OF HEALTH  AND HUMAN SERVICES, Fourth National Report on Human Exposure to Environmental Chemicals, Center of Disease Control and Prevention, Atlanta 2009

[16] Sofie Christianse, Ulla Hass et alii, « Synergic disruption of external male sex organ development by a mixture of four antiandrogens”, Environmental Health Perspectives, vol. 117, no 12, December 2009, p. 1839-1846, citované v “Notre poison quotidian” str. 413-414

[17] Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str. 417

 

Príklady produktov syntetickej chémie, ktorých hodnotenie je kontroverzné

Pesticídy

Pesticídy sú spolu s umelými hnojivami symbolom tzv. zelenej revolúcie, ku ktorej došlo po Druhej svetovej vojne a ktorá radikálne zmenila poľnohospodárstvo, pričom dnes nepochybne patria medzi najkontroverznejšie masovo používané produkty. Nevinné označenie „fytosanitárne produkty“ zakrýva skutočnosť, že ide o vysoko toxické substancie, ktoré boli vyvinuté so zámerom zabíjania, na čom nič nemení skutočnosť, že cielené organizmy sú považované za "škodcov". Podstata problému ich používania je v tom, ako zabezpečiť, aby ničili iba cielené organizmy a neškodili ostatným (vrátane človeka).

O množstve vypustených pesticídov do životného prostredia si možno urobiť predstavu z nasledujúcich čísel: Medzi rokmi 1950 a 1980 bolo každoročne vypustených 40 000 t DDT a iba v USA bolo do zákazu používania DDT v poľnohospodárstve v roku 1972 celkovo použitých 675 000 ton. V krajinách EÚ je každoročne vypustených do životného prostredia 250 000 t pesticídov, z toho 108 000 fungicídov, 84 000 t herbicídov a 21 000 t insekticídov.

Pokiaľ ide o zdravotné dôsledky, stačí spomenúť známe katastrofy spôsobené priemyselnými nehodami (pri výrobe pesticídov) v Sevese (Taliansko, 1977) a Bhopal (India, 1984), ktoré zanechali hekatomby mŕtvych a vážne zranených. Okrem toho, každý rok zomrie vo svete asi 220 000 osôb na následky akútnych intoxikácií týmito výrobkami a asi 500 miliónov osôb, najmä vidiečanov a poľnohospodárskych robotníkoch, sú obeťou „menej závažných“ intoxikácií. [18] Okrem toho, pesticídy sú dôvodne podozrivé, že sa podieľajú na pandémii viacerých chronických ochorení dneška, okrem iného mnohé z nich pôsobia ako endokrinné disruptory (vrátane prášku DDT a herbicídu Roundup).

Napriek arogancii a moci chemického priemyslu boli za posledných 60 rokov mnohé z nich zakázané, pretože ich obhajoba sa pod ťarchou dôkazov ukázala byť neudržateľná. Napríklad, kým v roku 2000 bolo v EÚ povolených asi 1000 pesticídov, dnes je to iba 250. [19] To na prvý pohľad hovorí, že systému ich posudzovania spoľahlivo chráni spotrebiteľovi, ale na druhej strane to znamená, že v minulosti bolo i niekoľko desaťročí povolené používanie pesticídov, ktoré sú dnes považované za nebezpečné pre ľudské zdravie. V mnohých prípadoch ale vážne vedecké indície o škodlivosti existovali dávno pred ich zákazom.

V systéme posudzovania pesticídov sa (okrem vyššie uvedených systémových a metodologických rizík) za najviac problematickú dá považovať skutočnosť, že predmetom hodnotenia iba ich aktívna zložka (glyphosate u Roundupu), ale už nie celý rad ďalších chemických látok, ktorých úlohou je zefektívniť pôsobenie aktívnej zložky. U Roundupu je veľmi problematickou substanciou adjuvant označovaný ako POE-15, ktorého toxicita je 10000 krát väčšie ako toxicita glyfosatu. Táto substancia ale nikdy nebola oficiálne študovaná pretože Monsanto ju klasifikuje ako inertnú a predmetom obchodného tajomstva. [20]

Pesticídy sú okrem iného úzko spojené s fenoménom geneticky modifikovaných plodín (GMP), pretože 99% týchto plodín, ktoré sú dnes na trhu bolo modifikovaných so zámerom tolerancie na nejaký herbicíd (najčastejšie Roundup od Monsanta) alebo produkujú vlastný insekticíd, alebo majú kombinované vlastnosti. Nie je bez zaujímavosti, že od uvedenia na trh v USA sóje RR sa množstvo používaného Roundupu v tejto krajine zvýšilo o 75%. Tak isto sa zvýšilo povolené množstvo jeho rezíduí v potravinách a to z 1 mg/kg2 pred príchodom GMP na 400 mg/kg2 po začatí ich pestovania . [21] Podobne v Argentíne štvornásobnému zvýšeniu produkcie sóje (od príchodu GMP) zodpovedá 14 násobné zvýšenie spotreby Roundupu. [22] Podľa propagandy by ale GMP mali zabezpečiť zníženie spotreby pesticídov....

___________________________________________________

[18] WHO (Svetová zdravotnícka organizácia), “Public health impact of pesticides used in agriculture”, Ženeva, 1990

[19] Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str.

[20] http:/www.laprovence.com/article/edition-marseille/2372541/le-reseau-mafieux-des-ogm

[21] Gilles-Éric Séralini, „Tous Cobayes“, Flammarion 2013, str. 55

[22] « Twelve years of GM soja in Argentina a disaster for people and the environment”, Grain, January 2009

 

Aditíva

            Veľká väčšina potravinárskych prísad (aditív) sú, podobne ako pesticídy, produkty syntetickej chémie. V EÚ je ich povolených asi 300 a sú označené písmenkom E. Vo veľkom sa začali v potravinárskom priemysle používať po 2. svetovej vojne, čo časovo koliduje so zelenou revolúciou v poľnohospodárstve. Dôvodom bolo radikálne zníženie výrobných nákladov. Napríklad ochutenie jednej tony zmrzliny prirodzenou vanilkou vychádza na 780 €, ale iba na 4 € ak sa použije etylvanilin. [23] Aditíva plnia rôzne technologické funkcie ako „konzervačné látky“, „antioxidanty“, „korektory kyslosti“, „stabilizátory“, „sladidlá“ a podobne. Na rozdiel od pesticídov nejde ale a priori o toxické látky, hoci pre väčšinu aditív je stanovená denná akceptovateľná dávka, čo znamená, že nie sú ani úplne neškodné a zároveň sú s tým spojené všetky vyššie uvedené systémové i metodické riziká. Asi najlepším príkladom je umelé sladidlo aspartam.

 

Aspartam

Aspartam alebo E951 je syntetické sladidlo, ktorého sladiaca schopnosť je 200x vyššia ako u cukrovej trstiny. Je súčasťou viac ako 6000 potravinárskych výrobkov (raňajkové cereálie,  žuvačky, sýtené nápoje ako coca-cola light a iné nápoje „bez cukru“, jogurty, priemyselné dezerty, vitamíny alebo viac ako 300 liekov  a na celom svete ho konzumuje asi 200 miliónov osôb. Hlavní výrobcovia sú americké firmy Merisant a NutraSweet (bývalé filiálky Monsanta) a japonský spoločnosť Ajinomoto, ktoré ho ročne vyrábajú 16 000 ton. Táto syntetická látka, ktorá sa skladá z 3 molekúl, bola náhodne objavená istých chemikom americkej farmaceutickej spoločnosti G.D. Searle, ktorá sa aspartam snažila presadiť od začiatku sedemdesiatych rokov. Sladidlo má množstvo potenciálnych škodlivých účinkov, ktoré sa i klinicky potvrdili o čom existuje bohatá literatúra [24]. V USA je z pohľadu bezpečnosti potravín kompetentná inštitúcia FDA [25] , ktorá ale dlho váhala s vydaním povolenia predaja aspartamu. Dokonca počas nie menej ako šiestich rokov vedeckí pracovníci FDA jednohlasne poukazovali na početné nedostatky a nezrovnalosti v toxikologických štúdiách spoločnosti Searle, ktoré boli predložené na podporenie príslušnej žiadosti o povolenie uvádzať sladidlo na trh a koncom septembra 1980 všetko naznačovalo, že bude zamietnutá. Na to, že bol aspartam nakoniec schválený mali rozhodujúci vplyv dve udalosti: prvou bolo menovanie Donalda Rumsfelda, ťažkého kalibru republikánskej strany, za šéfa spoločnosti Searle v marci 1977 a druhou voľba Ronalda Reagana za amerického prezidenta v novembri 1980. Nakoniec 15. júla 1981 povolil Arthur Hayes, novovymenovaný šéf FDA, uvedenie aspartamu na trh, pričom denná akceptovateľná dávka bola stanovená na 50 mg/kg. Podkladom pre toto rozhodnutie boli kritizované vedecké štúdie spoločnosti Searle (v roku 2005 bola táto firma odkúpená Monsantom, čo iba posilnilo postavenie aspartamu) a je tomu tak i doteraz. Dodnes sa na ne odvoláva i napr. EFSA, ktorá vytrvalo obhajuje neškodnosť sladidla i napriek početným vedeckým argumentom hovoriacich opak.

Pôvodne bolo prehodnotenie bezpečnosti aspartamu naplánované v EÚ až na rok 2020. Na základe viacerých medializovaných štúdií (tri zrealizoval známy Inštitút Ramazzini, Boloňa , Taliansko a jedna bola uskutočnená v Dánsku), z ktorých vyplynuli viaceré závažné zdravotné problémy súvisiace s konzumáciou tohto sladidla v množstve zodpovedajúce „dennej akceptovateľnej dávke“, Európska komisia požiadala EFSA, aby bolo prehodnotenie vykonané skôr.

            Európsky úrad pre potravinovú bezpečnosť zverejnil svoju predbežnú správu 8. januára 2013. V dokumente, ktorý má okolo 250 strán, EFSA prišla k záveru, že dnes stanovená miera konzumácie aspartámu nepredstavuje pre spotrebiteľov žiadne riziko. Pripomeňme, že dnešná „denná akceptovateľná dávka“ konzumácie aspartámu v EÚ je 40 mg na 1 kg telesnej váhy.

            Pokiaľ ide o stanovisko EFSA k štúdiám vykonaným Inštitútom Ramazzini, európski experti poukázali na viaceré údajné metodologické nedostatky, ktoré vraj výrazne skreslili výsledky. Tieto štúdie, publikované v najlepších vedeckých časopisoch, EFSA odmietla s odôvodnením, že 1) výsledky nie sú proporcionálne k dávke a 2) líšia sa podľa pohlavia. Z pohľadu dnešnej vedy je takáto argumentácia smiešna. Rozsiahlu dánsku štúdiu, z ktorej vyplynulo vysoké riziko predčasných pôrodov u žien konzumujúcich denne viac ako 4 rôzne nápoje obsahujúce sladidlo, spochybnili neskoršou nórskou štúdiou, ktorá nedospela k tým istým výsledkom.

Vysvetlenie spočíva i v tomto prípade v konfliktoch záujmov v príslušnom vedeckom panely, keď napr. jeho predseda, John Christian Larsen, pracoval pre ILSI [26] , čo bol i prípad ďalších členov tejto pracovnej skupiny.

Konečné stanovisko mala EFSA zverejniť na jar, dovtedy sa k jeho návrhu majú možnosť vyjadriť mimovládne organizácie, priemysel i vedecká komunita.

 

Endokrinné disruptory

Endokrinné disruptory sú chemické látky, ktoré môžu narúšať endokrinný systém ľudského tela a vyvolať nepriaznivé účinky (vývojové, reprodukčné, nervové a imunitné).

Za endokrinné disruptory je považované široké spektrum látok, prírodných i vyrobených človekom, vrátane liečiv, dioxínov a dioxínom podobných látok, PCB (polychlórované bifenyly), DDT a ďalšie pesticídy, ftaláty a zmäkčovadlá ako napr. bisfenol A.

Endokrinné disruptory môžeme nájsť v mnohých každodenných produktoch ako sú plastové fľaše, plechovky, kovové konzervy na jedlo, čistiace prostriedky, spomaľovače horenia, jedlo, hračky, kozmetika a pesticídy. Medzi endokrinné disruptory patrí napríklad i najviac používaný herbicíd Roundup. [27]

__________________________________________________________________________

[23] Charles Wart, „L'envers des étiquettes. Choisir son alimentation“, Editions Amyris, Bruxelles, 2005

[24] Celkovo je preukázaných 91 negatívnych vedľajších účinkov konzumácie aspartamu

[25] Food and Drug Administration, v oblasti bezpečnosti potravín americký ekvivalent EFSA

[26] International Life Science Institute, nátlakové lobistické združenie agrochemického a agropotravinárskeho priemyslu, ktorého členmi sú všetky významné nadnárodné spoločnosti od Coca-Coly po Monsanto. V roku 2006 odobrala Svetová zdravotnícka organizácii ILSI privilégium, aby jeho zástupcovia mohli priamo participovať na pracovných skupinách  pracujúcich na ustanovovaní medzinárodných sanitárnych noriem. Dôvodom bolo presadzovanie záujmov jeho členov pod pláštikom pseudonezávislosti.

[27] S. Richard et al., „Differential effects of glyphosate and Roundup on human placental cells and aromatase“, Environm. Health Perspect. 113, 2005

 

Posledné výskumy ukazujú, že endokrinné disruptory môžu predstavovať najväčšie nebezpečenstvo počas prenatálneho a ranne postnatálneho vývoja, keď sa vytvárajú orgány a nervové systémy.

Tieto látky môžu napodobňovať prirodzené hormóny, viazať sa na hormonálne receptory a tým spúšťať príslušné chemické mechanizmy v bunke, väzbou na receptory môžu inhibovať funkciu prirodzených hormónov alebo narúšať syntézu, skladovanie, sekréciu, transport, či rozklad prirodzených hormónov. Vo väčšine prípadov imitujú úlohu ženského pohlavného hormónu estrogénu a vážne narušujú rovnováhu endokrinného systému. Je preukázané, že sa rozhodujúcim spôsobom podieľajú na veľmi znepokojujúcom poklese plodnosti mužov a na výraznom náraste počtu prípadov rakoviny semenníkov a prostaty u mužov a prsníkov žien.

            Termín endokrinné disruptory bol navrhnutý na prvom významnom vedeckom podujatí venovanom tejto problematike a to na kolukviu, ktoré sa uskutočnilo v júli 1991 vo Winsgpread v štáte Wisconsin (USA) a z ktorého vyšiel manifest nazvaný „Winsgreadská deklarácia“. Iniciátormi podujatia bola biologička Theo Colborn [28] a endokrinológovia Ana Soto, a Fréderic vom Saal.

            Fenomén endokrinných disruptorov totálne narušuje princípy klasickej toxikológie (viď. vyššie „Metodické riziká“), pretože z pohľadu endokrinológie nie je pre toxicitu danej chemickej látky rozhodujúce jeho množstvo, ale najmä obdobie, kedy jej je ľudský organizmus vystavený. Kritickým je jednoznačne obdobie, keď sa vyvíja hormonálny systém, to znamená celé obdobie tehotenstva a prvé roky života a rizikové je množstvo, ktoré je hlboko pod stanovenou „dennou akceptovateľnou dávkou“, aké sa bežne vyskytuje v životnom prostredí človeka. V niektorých prípadoch je výrazne rizikovejšie vystavenie malému množstvu (niekoľko tisíc krát menšom ako je DAD) ako vystavenie veľkému množstvu. A práve rizikovosť veľmi malých množstiev je hlavným predmetom sporu medzi priemyslom a regulačnými orgánmi na jednej strane a prakticky celou endokrinologickou komunitou na strane druhej. Treba povedať, že produkty chemickej syntézy, ktoré sú endokrinné disruptory sú do takej miere prítomné v našom každodennom živote, že ich zákaz by mal pre chemický priemysel nedozerné ekonomické dôsledky.

            Európska komisia sa témou endokrinných disruptorov zaoberá od roku 1996, odvtedy vydala 4 pracovné dokumenty (posledný v roku 2011), ale stále chýba relevantná legislatíva, hoci zdravotné riziká, ako i priemyselné produkty, ktoré sú ich zdrojom, sú už dávnejšie jednoznačne identifikované. To čo dnes chýba, je prijatie kompetentnými orgánmi širokej definície endokrinných disruptorov a uznanie, že tieto posledné môžu spôsobovať závažné zdravotné problémy i v množstve hlboko pod „úradne povoleným“. Pod tlakom množiacich sa faktov je EK nútená sa problémom znovu zaoberať.

            Celá záležitosť nesie všetky črty typicky „bruselského konfliktu“, pretože EFSA bola v októbri tohto roku uvedeným poverená zo strany DG Sanco (zdravotníctvo a ochrana spotrebiteľa), hoci (alebo práve kvôli tomu že) DG životné prostredie zverilo na konci roku 2011 podobnú úlohu skupine vedcov pod vedením Andreasa Kortenkamp, profesora na londýnskej univerzite Brunel. Výsledkom bolo zverejnenie v januári 2012 „Správy Kortenkamp“, ktorá bola priaznivá pre spotrebiteľov a podstatne menej pre priemysel. [29] Pobúrenie zo strany mimovládnych organizácií vyvolalo zverejnenie zoznamu členov vedeckého panelu EFSA. Ukázalo sa, že iba traja z osemnástich majú nejaké vedecké skúsenosti v oblasti endokrinného systému. O jedenástich sa dá povedať, že nemajú v tejto problematike vôbec žiadne skúsenosti. Pätnástich popisujú mimovládne organizácie ako „neaktívnych vedeckých pracovníkov“, t.j. takých, ktorí za posledných 5 rokov publikovali menej ako 1 vedecký článok ročne. Okrem to, osem vybraných vedcov otvorene deklarovalo nedávne pracovné kontakty s priemyslom, najmä prostredníctvom ILSI. Popri tom, traja experti pracujú pre britskú a nemeckú národnú agentúru pre bezpečnosť potravín, ktoré v roku 2011 už prijali spoločné stanovisko k definícii endokrinných disruptorov považované početnými špecialistami za príliš laxné a málo ochranné. [30]

            Na pozadí prebiehajúceho bruselského konfliktu sa v septembri 2012 uskutočnilo v Berlíne medzinárodné kolukvium na tému endokrinných disruptorov, ktorého sa zúčastnilo 200 vedcov z celého sveta. Jedným z prednášajúcich bol i Alexandre Feigenbaum, riaditeľ Odboru na EFSA  „Potravinové ingredienty a obaly“. Musel čeliť tvrdej kritike a nebol schopný odpovedať na položené otázky, pretože podľa EFSA nie je účinok veľmi nízkych dávok endokrinných disruptorov preukázaný.

            Spochybňovanie negatívnych účinkov veľmi nízkych dávok nesmierne dráždi endokrinológov. Podľa Fredericka vom Saal, profesora z univerzity Missouri a jedného z najuznávanejších svetových odborníkov, „EFSA svojvoľne ignoruje tisíce vedeckých štúdií a desaťročia výskumu v endokrinológii. Spomenul som stanovisko EFSA na jednej porade Americkej endokrinnej spoločnosti: bolo to ako keby som oznámil na kongrese astrofyziky, že ešte sú ľudia, ktorí veria, že Zem je plochá a leží v strede vesmíru“. [31]

            V každom prípade dnes EFSA ostáva vo svojom stanovisku stále viac izolovaná a skutočná vedecká komunita s vysokou pravdepodobnosťou odmietne očakávané a pre priemysel priaznivé výsledky správy jej „vedeckého panelu“.

            V poslednej dobe vzbudila najväčšiu pozornosť tzv. Berlaymontská deklarácia [32] , nazvaná podľa budovy Európskej komisie, kde sa v júni 2012 konala konferencia venovaná téme endokrinné disruptory. Ide o bezprecedentnú iniciatívu asi stovky významných vedeckých pracovníkov (toxikológov, endokrinológov, vývojových biológov...) v rámci ktorej sú politickí predstavitelia zodpovední za „riadenie rizika“ priamo vyzvaní, aby testy požadované pre povoľovanie nových produktov boli prispôsobené aktuálnemu stavu vedeckého poznania. Tie dnešné sú „úplne neadekvátne“ a neschopné odhaliť nežiadúce účinky produktov, ktoré sú endokrinne disruptory. Deklarácia opätovne zdôrazňuje účinok veľmi malých množstiev a upresňuje, že „niektoré endokrinne disruptory majú toxikologické vlastnosti znemožňujúce stanovenie prahov pod ktorými môže byť vystavenie človeka predmetným produktom zadefinované ako bez rizika“. Podľa jedného z iniciátorov deklarácie, Andreasa Konterkampa, profesora na londýnskej univerzite Brunel, sú všetci signatári osoby, ktoré aktívne publikujú vedecké články na danú tému (porovnaj s vyššie uvedeným zložením vedeckého panelu EFSA). Deklarácia predstavuje takto konsenzus vedcov, ktorí sú avantgardou vytvárania poznatkov v tejto oblasti. [33]

            Kým EFSA je jednoznačne v područí priemyslu a obhajuje neobhájiteľné, niektoré štáty predsa len konajú. Prvou krajinou, ktorá prijala konkrétne opatrenia bola Kanada [34] , ktorá zakázala používanie bisfenolu A pre dojčenské fľaše ešte v roku 2008 [35] a k nej sa nedávno pridalo Francúzsko. Dňa 13. decembra 2012 prijal francúzsky Senát v 2. čítaní zákon, ktorý obmedzuje používanie Bisfenolu A (BPA) v aplikáciách určených na priamy kontakt s potravinami vo Francúzsku. Predtým, 28.11.2012 bol tento právny text prijatý francúzskym Národným zhromaždením, potom ako ho schválila francúzska vláda. [36]

Tomuto rozhodnutiu predchádzal zákon 2010/729 z 30. júna 2010, ktorý zakázal predaj dojčenských fliaš obsahujúcich Bisfenol A. Nový zákon ide ale podstatne ďalej. Počínajúc prvým dňom mesiaca nasledujúceho po jeho uverejnení v zbierke zákonov (k čomu by malo dôjsť najneskôr 15. deň po jeho schválení Senátom) bude zakázaná výroba, dovoz, vývoz a uvádzanie na trh akéhokoľvek obalu, alebo nádoby určených na priamy kontakt s potravinami a nápojmi pre dojčatá a malé deti. Od 1. januára 2015 sa tento zákaz rozšíri na všetky obaly a nádoby prichádzajúcich do priameho kontaktu s potravinami (teda už nie iba tie, ktoré sú priamo určené pre deti).

________________________________________________

[28] Theo Colborrn je autorkou bestselleru (1997) venovanému problematike endokrinných disruptorov „Our stolen future“ (Naša ukradnutá budúcnosť).

[29] Andreas Kortenkamp, Olwenn Martin, Michael Faust, Richard Evans, Rebecca McKinlay, Frances Orton and Erika Rosivatz, „State of the art assessment of endocrine disrupters“, final report, 23.12.2011

[30] Paul Benkimoun, Stéphane Foucart, « Le dernier groupe d'expert constitué par l'EFSA mis en cause pour des conflits d'intér?t » Le Monde, 13.12.2012

[31] Paul Benkimoun, Stéphane Foucart, « La doctrine de l'autorité européenne de sécurité sanitaire est de plus en plus isolée » Le Monde, 12.12.2012

[32] The 2013 Berlaymont Declaration on Endocrine Disruptors

[33] Stéphane Foucart, « L'Europe trop laxiste face aux dangers de perturbateurs hormonaux », Le Monde, 25.05.2013

[34] Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str. 396

[35] Rozhodnutie kanadskej vlády podporili najmä dve štúdie: Xu-Liang Cau, “Levels of bisphenol A
in canned liquid infant formula products in Canada and dietary intake estimates”, Journal of Agricultural and Food Chemistry, vol. 56, no 17, 2008, p 7919-7924 a Xu-Liang Cau & Jeanette Corriveau, “Migration of bisphenol A from polycarbonate baby and water bottles into water under severe conditions”, Journal of Agricultural and Food Chemistry, vol. 56, no 15, 2008, p 6378-6381

[36] Stéphane Foucart, « L'interdiction du bisphénol A dans les contenants alimentaires définitivement adoptée » Le Monde, 13.12.2012

 

GMO                            

Hoci bezpečnosť potravín vyrobených na báze geneticky modifikovaných plodín (GMP) nie je vážne spochybnená takým množstvom vedeckých štúdií ako je to v prípade aspartamu alebo endokrinných disruptorov, predsa len ju nie je možné považovať za dostatočne preukázanú. Dôvodom je veľmi krátka doba štúdií vykonávaných na laboratórnych zvieratách, ktorá v drvivej väčšine prípadov neprekračuje 3 mesiace. Z celkového množstva takmer 50 tisíc štúdií pokrývalo dlhšie obdobie iba 24, z čoho ale len tím prof. Séraliniho skúmal zdravotný stav laboratórnych potkanov, podrobených rôznemu stravovaciemu režimu (vrátane GM kukurice NK 603 v troch rôznych koncentráciách) počas ich celého prirodzeného života [37] . Najvážnejšie je ale to, že žiadna zo štúdií preložených výrobcami v rámci hodnotiaceho procesu jednotlivých GMP netrvala dlhšie ako 90 dní, pričom až do februára tohto roku požadovali európske predpisy iba 17 dní. Ak je priemerná prirodzená dĺžka života laboratórneho potkana 2 roky, trojmesačný test znamená ako keby sme sa chronické dôsledky nejakého stravovacieho režimu snažili zistiť u 10-ročného dieťaťa. Pritom sa v rámci hodnotiacej procedúry predpokladá, že spotrebitelia budú predmetné potraviny konzumovať celý život.

 

Princípy voľného obchodu verzus potravinová bezpečnosť

            Vyššie popísaný systém garantovanie bezpečnosti potravín, vrátane jeho limít, je ale regionálne obmedzený. Je napr. známe, že v EÚ sú v platnosti, napriek všetkým nedostatkom, jedni z najprísnejších bezpečnostných noriem. Toto je ale vážne spochybnené princípmi voľného pohybu tovaru garantovanými Svetovou obchodnou organizáciou (WTO) podľa ktorých žiadna členská krajina WTO nemôže brániť importu nejakého tovaru z dôvodu prísnejších noriem. [38] V EÚ je napríklad zakázaných celý rad pesticídov, i z dôvodu rizikovosti ich rezíduí obsiahnutých v potravinách na ľudské zdravie, ktoré sú v iných krajinách povolené. Podľa pravidiel voľného obchodu ale nemôže EÚ zakázať dovoz potravín, ktoré takéto rezíduá obsahujú. Na takéto niečo je nevyhnutný medzinárodný konsenzus, čo ale býva veľmi obtiažne [39] . Preto je otázne, do akej miery chránia relatívne prísne európske normy európskych spotrebiteľov.

__________________________________________________

[37] Séralini Gilles-Eric, Clair Emilie, Mesnage Robin, Gress Steeve, Defarge Nicolas, Malatesta Manuela, Hennequin Didier, Spiroux de Vendômois Joël, „Long term toxicity of a Roundup herbicide and a Roundup-tolerant genetically modified maize“, Food and Chemical Toxikology, September 2012

[38] Problematika je podrobne analyzovaná v stanovisku Európskeho hospodírskeho a sociálneho výboru NAT/414, z 22 októbra 2008 “Sanitárna bezpečnosť poľnohospodárskych a potravinárskych dovozov”.

[39] Aurélien Bernier, „Comment la mondialisation a tué l'écologie“, Mille et une nuits, Paris, 2013, str. 176

 

Záver

Vo všeobecnosti je možné povedať, že dnešný systém garantovania bezpečnosti potravín je účinný pokiaľ ide o akútne riziká, pretože všetky opatrenia sú zameraná na identifikáciu  bezprostredného ohrozenia. Napokon i samotní výrobcovia, ktorí majú systém plne pod kontrolou, určite nemajú záujem, aby spotrebitelia ich produktov sa stávali obeťami akútnych intoxikácií. Ako je ale vysvetlené vyššie, úplne iná situácia je v oblasti chronických rizík. Hlavným dôvodom je pravdepodobne skutočnosť, že časová hranica takéhoto ohrozenia presahuje zvyčajný horizont podnikateľského uvažovania a zároveň v dlhodobej perspektíve je omnoho ťažšie jednoznačne stanoviť prepojenie medzi príčinou a dôsledkom. O to viac, že rizikových faktoroch chronických ochorení je viac. Vzhľadom na epidémiu civilizačných chronických chorôb, ktoré začínajú ohrozovať samotnú podstatu ľudstva (narastajúce problémy s reprodukciou) je ale nevyhnutné radikálne zmeniť systém garantovania bezpečnosti potravín, čo ale musí ísť ruka v ruke so zmenou dominantného ekonomicko-politického rámca, pretože ten dnešný ignoruje riešenie dlhodobých problémov. Z pohľadu samotného hodnotenia bezpečnosti potravín je neakceptovateľné, aby boli tak okato uprednostňované záujmy výrobcov pres záujmami spotrebiteľov. V prípade formálnej neistoty (aspartam, bisfenol A) by nemal byť predmetný produkt povolený, kým sa neistota primerane nevyrieši, pričom dnes sa deje pravý opak: požaduje sa dostatočné preukázanie škodlivosti na to, aby bol zakázaný a nie dostatočné preukázanie neškodnosti na to, aby bol povolený.

 

Literatúra

 

Benkimoun Paul, Foucart Stéphane, « La doctrine de l'autorité européenne de sécurité sanitaire est de plus en plus isolée » Le Monde, 12.12.2012

Benkimoun Paul, Foucart Stéphane, « Le dernier groupe d'expert constitué par l'EFSA mis en cause pour des conflits d'intér?t » Le Monde, 13.12.2012

Bernier  Aurélien, „Comment la mondialisation a tué l'écologie“, Mille et une nuits, Paris, 2013

Christianse Sofie, Hass Ulla et alii, « Synergic disruption of external male sex organ development by a mixture of four antiandrogens”, Environmental Health Perspectives, vol. 117, no 12, December 2009, p. 1839-1846, citované v “Notre poison quotidian” str. 413-414

Doll Richard & Peto Richard, “The cause of the cancer: quantitative estimates of avoidable risks of cancer in the United States today”, The Journal of the national Cancer institute, vol. 66, no 6, June 1981, p. 1191-1308

Európsky hospodársky a sociálny výbor, NAT/414, z 22 októbra 2008 “Sanitárna bezpečnosť poľnohospodárskych a potravinárskych dovozov”.

Foucart Stéphane, « L'interdiction du bisphénol A dans les contenants alimentaires définitivement adoptée » Le Monde, 13.12.2012

Foucart Stéphane, « L'Europe trop laxiste face aux dangers de perturbateurs hormonaux », Le Monde, 25.05.2013

Kortenkamp Andreas, Martin Olwenn, Faust Michael, Evans Richard, McKinlay Rebecca, Orton Frances and Rosivatz Erika, „State of the art assessment of endocrine disrupters“, final report, 23.12.2011

Kortenkamp Andrea et al, “The 2013 Berlaymont Declaration on Endocrine Disruptors”, Mai 2013

Richard S. et al., „Differential effects of glyphosate and Roundup on human placental cells and aromatase“, Environm. Health Perspect. 113, 2005

Robin Marie-Monique, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011

vom Saal Frederick & Hughes Claude, “An extensive new literature concerning low-dose effects of bisphenol A shows the need for a new risk assessment”, Environmental Health Perspectives, vol. 113, august 2005. P. 926-933

Séralini Gilles-Eric, Clair Emilie, Mesnage Robin, Gress Steeve, Defarge Nicolas, Malatesta Manuela, Hennequin Didier, Spiroux de Vendômois Joël, „Long term toxicity of a Roundup herbicide and a Roundup-tolerant genetically modified maize“, Food and Chemical Toxikology, September 2012

Séralini Gilles-Eric, „Tous Cobayes“, Flammarion 2013,

... « Twelve years of GM soja in Argentina a disaster for people and the environment”, Grain, January 2009

Wagner Wendy & McGarity Thomas, „Regulatory reinforcement of journal conflict of interest disclosures: how could disclosures of interest work better in medicine, epidemiology and public health?“, Journal of Epidemiology and Community Health, vol. 6, 2009, p. 606-607

Wart Charles, „L'envers des étiquettes. Choisir son alimentation“, Editions Amyris, Bruxelles, 2005

Xu-Liang Cau, “Levels of bisphenol A in canned liquid infant formula products in Canada and dietary intake estimates”, Journal of Agricultural and Food Chemistry, vol. 56, no 17, 2008, p 7919-7924

Xu-Liang Cau & Corriveau Jeanette, “Migration of bisphenol A from polycarbonate baby and water bottles into water under severe conditions”, Journal of Agricultural and Food Chemistry, vol. 56, no 15, 2008, p 6378-6381ň

http:/www.laprovence.com/article/edition-marseille/2372541/le-reseau-mafieux-des-ogm


« späť

Financovanie